02 júl Prosím, zastavte niekto čas
Je 5.45 ráno, nedeľa 1.7.2018, nastupujem do taxíka. Spala som asi 5 hodín, aj keď spánkom by som to nenazvala. V hlave sa mi premietalo, čo treba spraviť a na čo nezabudnúť. Volá mi Šimon, náš projekťák. Dvere sú zavreté, čo máme robiť? Nádych, výdych, už sa to valí.
Na pomedzí sna a reality
Príchod na parkovisko SND o 6.00. Ten pocit proste milujem. A to myslím vážne. Dobrovoľníci tam už pilne vykladajú veci z dodávky. Vždy ma fascinuje, že títo ľudia nedostanú ani cent za to, že sa deň a pol nadrapujú s ťažkými vecami a aj tak prídu. Len tak, na dobré slovo.
Vchádzam do divadla, cez jeho útroby. Stretávame ostatných členov tímu, niektorí spali menej ako ja, ale všetci majú úsmev na tvári. Zložím sa do šatne a dostávam na ucho vysielačku. Ešte deň na to počujem v hlave hlasy. Je cca 6.15 a idem na to. Prechádzam priestor, riešim rozsvietenie vo foyer, SBSkárov a upratovačky. Všetko ide ako po masle.
Šimon behá so scenárom a kričí na mňa: „Ideme podľa plánu, dokonca máme predstih.“ Dobre, hovorím si. Vykladá sa catering, aktivity a všetko to, čo sa spravilo deň predtým, sa už len dorába a kontroluje. Po prvých dúškoch kávy sa prebúdzam zo sna a začínam si uvedomovať, čo sa okolo mňa deje . O 7.45 cítime chvenie, o 15 minút sa totiž otvára hlavný vchod a prví ľudia začínajú chodiť dnu.
It’s showtime
Dobrý deň, registrácie napravo, prosím. Toto poviem asi 30-krát, príde pomáhať aj náš bývalý člen. Lebo chce a môže. Ľudia sa rozliezajú po priestore, papajú, rozkukávajú sa. Vládne príjemná atmosféra, nikto nestresuje, všetko je tak, ako má byť. Lebo ťaháme za jeden povraz. Kaja, členka tímu, vyhlasuje “zo záhrobia”, aby si všetci návštevníci pomaly sadli do sály.
Je niečo po deviatej a je to tu. Sedím v sále a neviem, čo ma čaká. Som síce členkou tímu, ale neviem. Lebo Peťo, zodpovedný za techniku, vždy vymyslí nejakú “kulehu”. Hrá Adele, ktorú som deň predtým vo foyer počula asi 20-krát a mne to dochádza. Naši dobrovoľníci túto pesničku spievajú na stagi s klavírnym doprovodom Jána Tkáča, nášho rečníka! Toto je avantgarda ako vyšitá. Je to krásne a som dojatá. Už mi viac netreba, idem domov. Ale nie, počkám. Vystupujú prvé rečníčky Saša a Apolena, ktorým som pomáhala s prípravou. Dopadlo to super. Polka sály sa dvihla do stoja.
Idem zo sály von, pre istotu, ak by niečo bolo treba. Nič netreba a tak sa idem najesť a doriešiť posledné detaily. Vidím ešte počas dňa prezentáciu od Christiána, “môjho” ďalšieho rečníka. Opäť diváci stoja, tento krát celá sála. Tušila som, že jeho prednáška bude silná, ale v spojení s divákmi v sále to malo ešte väčšiu silu. Ján Tkáč s „jeho“ deťmi zo zboru Superar ma rozplačú. Diváci tlieskajú vstoji, oprávnene.
Ďakovačky
Deň sa valí rýchlosťou svetla a ja ho chcem zastaviť. TEDxBratislava organizujeme 10 mesiacov a tento jeden deň prejde tak rýchlo. Je to ako zlomok sekundy, a keď vidím Peťa na stagi moderovať, viem, že sa blíži finále. Vidím ešte záverečné prednášky od výbornej Moniky Kaprálikovej, úžasného architekta Pavola Pokorného a neskutočne vtipného Niccola Massariello. Florin, s ktorého prezentáciou som sa natrápila, prichádza ako posledný. Téma sa ľuďom páčila, Florin si počká na ovácie. 🙂
Peťo volá nás, členov tímu na stage. Stojím tu piatykrát a chce sa mi plakať. Pocit, že je to za nami je sureálny, veď to ešte nemôže skončiť. Balenie, pár dúškov vína, zavretie brány. Je koniec. Lúčenia s rečníkmi, presun so silným jadrom dobrovoľníkov, členov tímu a rečníkov do Umelky. Sedela by som tam aj hodiny, ale nevládzem. Oči sa mi zatvárajú a ja beriem taxík domov. Deň, ktorý je napísaný v kalendári veľkými písmenami rok vopred, skončil. Dobrú noc. Ďakujem za to, že som mohla byť súčasťou TEDxBratislava 2018. Ďakujem za tento úžasný tím ľudí a vám, našim verným divákom.