05 okt Kedy je TEDxov už priveľa?
Len pred pár rokmi sme v našom tíme dúfali, že okrem nášho bratislavského sa po celom Slovensku budú organizovať TEDxy. A teraz, keď ich nájdeme už na 10 miestach Slovenska, občas začujem hlasy, že tých TEDxov je na Slovensku už priveľa. Po tejto sobote v Trenčíne som presvedčená, že ani náhodou.
Na TEDxTrenčín som prišla ako TEDxBA organizátorka, rečníčka a diváčka. Ako organizátorku ma fascinoval kľud, ktorý vyžaroval z ľudí, ktorí všetko zabezpečovali. V porovnaní s našim hektickým kričaním do vysielačiek bola toto naozaj oáza pokoja. A všetko frčalo, ako malo. Technický výpadok na začiatku, úplne totožný s tým, ktorý sa nám stal tento rok na TEDxBA, tím odôvodnil práve solidaritou s nami. Ďakujeme. 🙂
Ako rečníčke sa mi páčila poctivá a dôsledná práca na prezentáciách, skvelá komunikácia a starostlivosť. Večera s rečníkmi deň pred v milom bistre Levante mi umožnila spoznať niektorých členov tímu trochu bližšie a výborne som si pokecala so Soňou, Hankou, Luckou a Lenkou, škoda že nevyšlo aj na ostatných.
No a ako diváčka som sa usadila a užívala si rečníkov. Keďže viem, aká je príprava rečníkov náročná (doteraz som to vedela len ako kouč, teraz to už viem aj ako TEDx rečník), tak som bola veľmi príjemne prekvapená, že úroveň pripravenosti všetkých rečníkov bola veľmi vysoká.
Najvtipnejšie i najemotívnejšie vystúpenie bolo hneď druhé od Soni Zeliskovej. Keď hovorila, ako sa jej narodil syn a pár dní po jeho narodení začala strácať zrak, neubránila som sa slzám (pričom to nutne nemusí súvisieť s mojimi tehotenskými hormónmi). Ale najdôležitejšie posolstvo bolo, že kým nevidiaci je ten, kto stratí zrak, slepý je ten, kto stratí smer.
Jozef Vodička, aj keď hovoril o tom, ako vymyslel aplikáciu Trashout na nahlasovanie nelegálnych skládok, prepojil v svojom talku úroveň vzdelávania na Slovensku s počtom nelegálnych skládok aj mierou korupcie (áno, hádate správne, korelácia tam je).
Martin Ferianc je mladý chalanisko so skvelými nápadmi, investori by sa o neho mali trhať. Pri ňom mi utkvelo pamäti najmä to, že prestal mrhať čas počítačovými hrami a začal sa zaujímať o fyziku, keď dostal nového fyzikára. Potvrdilo sa mi, že učitelia, ktorí dokážu nadchnúť a motivovať, sú v školstve kľúčoví.
Vždy je super vidieť, že aj keď je niekto ozaj na vrchole vo svojom odbore, nenosí hore nos, ale pomáha tento odbor posúvať vpred. V móde je taký človek práve Dana Kleinert, ktorá sa snaží pomôcť celému slovenskému módnemu dizajnu a myslím, že sa je to čoraz viac darí. A tak ako Martin pred ňou povedal, že okolo nás je množstvo príležitostí, tak ona doplnila, že dôležité je urobiť ten prvý krok a príležitosti sa chopiť.
Podľa Sandry Štasselovej každý deň, ktorý venujeme len zveľadovaniu vlastného majetku a nezaujímame sa o verejný priestor, je deň stratený. Janka Martišková zas verí tomu, že človek, ktorý nedokáže stráviť čas len sám so sebou bez vonkajších vplyvov, nedokáže vychádzať s inými.
V treťom bloku ma zaujala mladá slovenská vedkyňa Barbora Izrael Vlková, ktorá založila vlastné vedecké laboratórium a dnes sa snaží zistiť, ako zo slín matiek získať DNA bábätiek pre diagnostické účely. Pre mňa fascinujúca vec, keďže viem, koľkokrát mi počas tehotenstva pichli do žily, nehovoriac o tom, že sa pre diagnostické účely odoberá plodová voda, čo je rizikový zákrok, ale je tu možnosť to urobiť oveľa jednoduchšie a bez rizika.
Juraj Benetin je spevák skupiny Korben Dallas, ale aj architekt. Spojil tieto dve veci a hovoril, čo by sa architektúra mohla naučiť od hudby (napr. aby nebola elitárska). Na záver vystúpil Michal Kaščák, druhé meno, ktoré sa mi vybaví, keď sa povie Trenčín (tým prvým je Matúš Čák). Ale Miša som akosi neregistrovala, lebo som vydýchavala svoje vystúpenie. 🙂
Umelecké vystúpenia Vlada Kulíška, Nadšencov a koncert Korben Dallas na after party museli uspokojiť každého návštevníka. Jedla (dobrého a veľmi zdravého) bolo počas prestávok viac než dosť, urobila som si vlastné odznaky, poslala pohľadnicu do sveta, odfotila sa pri fotostene, zahlasovala za dobré projekty, ktoré na konci dostali vecné ceny. Len vyformovať niečo z hliny som si nestihla. 🙁
Hlavné posolstvá rečníkov sa výborne dopĺňali. Zaujímajme sa o svet okolo nás, robme preň niečo, chopme sa šance, všetko sa dá, keď sa chce. Možno také všeobecné múdrosti, ale občas sa zdá, že nám ozaj padli do studne a musíme ich opätovne loviť z jej hlbín. Takže nikdy nie je škoda počuť ich na vlastné uši a vidieť na vlastné oči. Videá sú fajn, ale zažiť tú atmosféru pozitívneho a možného je na neporovnanie.
A tak, ako to Trenčanom umožnil organizačný tím TEDxTrenčín, ktorý to urobil najlepšie ako vedel a dal do toho zo seba všetko, tak to môže urobiť hocikto hocikde. Myšlienok hodných šírenia nie je nikdy dosť.
